Kancelária
Bratislavského
samosprávneho kraja
v Bruseli

Kultúrno – spoločenské podujatia

hlavná foto

Bratislavský samosprávny kraj prezentuje slovenskú kultúru v Bruseli prostredníctvom rôznych podujatí. Našim zámerom je jednak predstaviť našich umelcov belgickej a medzinárodnej komunite, ktorá žije v Bruseli, ale aj pomerne veľkej komunite Slovákov žijúcich v Bruseli a Belgicku.

Diskusia – Tí, ktorí boli pri tom.

Dňa 19. novembra sa v priestoroch Európskeho parlamentu (EP) uskutočnila diskusia pri príležitosti 25. výročia Nežnej revolúcie – „Tí, ktorí boli pri tom“. Podujatie zorganizovala Kancelária Bratislavského samosprávneho kraja v Bruseli a konalo sa pod záštitou poslanca  EP Ivana Štefanca. Podujatie prilákalo viac ako sto hostí, nielen zo slovenskej, ale aj českej komunity. Úvodné slovo patrilo poslancovi EP Ivanovi Štefancovi, ktorý privítal rečníkov podujatia, Antona Srholca a Ladislava Snopka.

Diskusiu otvoril otec Anton Srholec a Nežnú revolúciu označil ako udalosť, ktorá zmenila smerovanie dejín. Otec Srholec prežil štyridsať rokov svojho života počas komunizmu a toto obdobie označil ako protismerovanie. Pred obdobím komunizmu sa podľa otca Srholca zvyklo hovorievať, že všetky cesty vedú do Ríma, čo sa zmenilo na všetky cesty vedú do Moskvy. Spomínal na uránovú rudu, vtedajšiu najväčšiu hodnotu, ktorá tiekla do Ruska a slúžila ako platidlo za „oslobodenie“. Hovoril ako sa Slovensko stalo satelitom obrovského ruského impéria, ale dnes sa už spoločne „vylízáváme“ z ťažkostí, ktorými sme poznačení. Ide hlavne morálne poznačenie. Podľa slov otca Srholca o našom smerovaní už nikto nemôže pochybovať, už nikto nemôže tvrdiť, že komunizmus bol dobrý. Na Slovensku bolo vo väzení odsúdených vyše 71 000 ľudí, ktorých bolo potrebné následne rehabilitovať. Otec Anton bol jedným z nich a keď došlo k udalostiam spred 25 rokmi, nadšene tvrdil: „Ak umriem, umriem šťastný!“ Dodnes je šťastný, že žijeme v slobodnom svete, v Európe a želá si, aby u nás neboli fauly demokracie, ale aby sme vyčistili miesto, kde ľudia draho zaplatili za to, čo máme dnes. Aj malé národy môžu totiž urobiť kus práce. „Nemusíme hrať prvé husle v európskom orchestri, ale máme svoju podstatu,“ uviedol nadšene. Z Európy k nám prúdi pomoc a otec Srholec je rád, že v tento deň k nám mohol hovoriť, byť pred nami a ďakoval nám za prácu, ktorú robíme v Európe. Prosil nás, aby sme do nej dávali hodnoty, ktoré nás učili matere a staré matere. 

Po úvodných slovách otca Srholca sa slova ujal Ladislav Snopko, ktorý posledné tri roky žije v Prahe. Tvrdí, že vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sa zlepšujú a národy sa spájajú v dvoch smeroch. Tí, ktorí sú nedôverčiví, a naopak tí, ktorí veria, že žijeme lepšie. Pracuje v Lucerne, medzi iným na projekte Festival Svobody  čo je 300 bodový program, v ktorom vidno, že aj súčasná mladá generácia sa nachádza v tom, čo naozaj november ´89 bol. Rok 1989 označil za nultý ročník festivalu Pohody, rok nádeje a porozumenia ľudí.  Podľa L. Snopka však existuje aj odvrátená strana tejto nádeje. Ľudia získali slobodu, ale nerozvíjali sa morálne vlastnosti. Tvrdí, že chudoba v ČR a SR nie je, je to len závisť. „Dobré“ veci, ktoré sú nám prezentované často nemajú zmysel, ale sú súčasťou našej konzumnej spoločnosti. Musíme však byť trpezliví, preto demokracia v pravom slova zmysle nastane možno až  o päťdesiat rokov. Spoločnosť bola celú dobu budovaná podľa socializmu, kde sa svet nemení. Teraz žijeme vo svete, ktorý sa mení neustále, čo vyvoláva rozpory v spoločnosti. Pevne však verí, že sme na polceste k blahobytu a slobode. 25 rokov je totiž najdlhšie obdobie, kedy Slovensku nikto nič nediktoval. Čo sa týka morálnych hodnôt – nevenujeme sa učiteľom, tým, ktorí sú nositeľmi týchto hodnôt. 25 rokov sú roky úspechu, ale úspechov na dlhú trať. 

Po týchto slovách L. Snopko vyzval publikom k diskusii. Prvá otázka bola položená otcovi Srholcovi a znela: „Ako ste mohli prežiť čas vo väzení, keď ste boli odsúdený neprávom? Nemali ste pocit, že vás opustil Boh?“

Otec Srholec vo svojej odpovedi označil väzenie ako radikalizovaný kláštor a dodal, že o tom, čo človek prežije ako poníženie, sa rozpráva ťažko. Na Jachimovsku bolo 20 000 mužov, medzi nimi aj sám Otec Anton, ktorí sedeli na uráne a ruda im tiekla po rukách. Zdôrazňuje, že ide o povinnosť uchrániť tieto udalosti, a tak, ako  je to o pamätaní sa, je to zároveň aj o zabúdaní – je treba sa posunúť ďalej a neplakať nad tým. Hovoril o tom, ako vidíme národy, ktoré neprešli týmto „brain“, a hlavne „heart washingom“, a preto sú u nás hodnoty ešte stále pošliapané. Je to daň  za hazardovanie so slobodou a s náboženstvom, z čoho vyplýva poučenie, že sloboda, demokracia a ľudské práva nie sú samozrejmosťou. Zdôrazňuje, že nastal tvrdší život, v ktorom nikoho už nezaujíma minulosť, dokonca v medzinárodných denníkoch ani neboli spomenuté  udalosti k 17. novembru. Otec Anton má rád prísne pravidlá, ktoré sú stanovené, a tvrdí, že je treba sa naučiť s nimi hrať a nie smútiť nad minulosťou. „My, Slováci, sme vyžiarili do celého sveta“, hovorí, ale ťažšie je učiť svet žiť demokraticky, ľudsky – ako Ježiš povedal- „Aby sme sa milovali.“ Je tu prítomná vízia, že svet môže byť mierový, v rovnováhe. Spomínal na prvú, druhú svetovú vojnu, dokonca aj tretiu – studenú. Dnešná generácia nevie, o čom hovoríme, ale je to poctivo zaplatené, je to skúsenosť, ktorú vkladáme do pamäti Európy. Spomína, že zmenili režim nenásilne, pričom bol násilný – padlo to bez jediného výstrelu. „Padol mocný režim, na toto musia spomínať ešte aj o 500 rokov“, dodáva. Aktuálny stav prirovnal k božiemu kráľovstvu, ktorého robotníkmi sme teraz my.

Ďalšia otázka v diskusii znela: „Čo hovoríte na nárast radikálnych strán v Európe? Kde sú chyby, ktoré majú negatívny vplyv?“

Pán Snopko prirovnal udalosti spred 25 rokov k „odklínaniu“, po ktorom by ľudia mali ostať krásni, čistí a morálni, my sme však boli len čistí. Západná Európa síce stratila nepriateľa, ale nastal problém, ktorým je nedostatok presvedčenia o svojej veci. Je tu všadeprítomná diskusia o demokracii – diskusia, ktorá nás zatiaľ nemôže ohroziť. Hovorí, že našim základom je kresťanská spoločnosť, plus antika a tu niekde je pôvod toho, že vzniká pochybnosť medzi občanmi a z toho vyplývajúci nedostatok občianskej sebaúcty, nastáva bezmocnosť bezmocných a práve tu vidí pán Snopko pohoršenie súčasnej doby. „Na druhej strane je však prítomná väčšina, ktorá má udržať demokraciu v hlbine, v ktorej sme naučení žiť,“ dodal na záver.

Otec Anton k otázke dodal, že radikalizácia tlačí nás všetkých, je to pozostatok fundamentalistickej interpretácie Biblie. Interpretácia pozostáva v tom, že sa angažujeme pre človeka, alebo keď unesieme poníženie, musíme povedať, prečo niekoho urážame. Inak povedané, musíme uniesť v dialógu to napätie. Ak chceme totiž pravdu, musíme za ňu najprv bojovať a mať vášeň presadiť túto pravdu. Učíme sa medzi iným viesť dialóg, keďže 40 rokov sme nemohli vypustiť z úst nič. Život je totiž zápas o naše pravdy. Keď ktokoľvek umrie, aj nás sa to dotýka, musíme stáť pri tých, ktorí sú bezmocní, aby sme svet udržali v rovnováhe.

L. Snopko pripomenul diskusie v slovenských školách, na ktorých sa zúčastňuje. Na jednej diskusii bolo prítomných asi 520 žiakov a pán Snopko ich vyzval, aby tí, ktorí nechceli byť prítomní odišli. Z týchto 520 žiakov ostalo 130 a myslí si, že tieto veci by nemali byť robené povinným spôsobom, ale práve ako dobrovoľná školská diskusia. Mať vôľu výberu je veľmi dobrý spôsob. Pripomenul, že školy tvrdia, že sú apolitické, ale toto je o spoločnosti a nie o politike. Na záver dodal, že dobrý záhradník podporuje zeleninu, ktorej sa darí.                         Otec Anton ešte dodal, že navštevuje školy, kde mladí ľudia majú záujem o minulosti a že demokracia na Slovensku rastie, nemáme sa báť.

Ďalšou otázkou z publika bolo, že či  „Túžba po blahobyte deformuje ľudí? Demoralizuje ich?“

Na otázku odpovedal pán Snopko a uviedol, že keď socializmus vznikal ako utópia blahobytu, kapitalizmus bol zahľadený do zisku, ktorý tvoril blahobyt, ale práve socializmus len sľúbil, že raz bude dobre. Režim dal ľuďom najesť, ale spoločnosť bola pokrytecká, fungovala povinná vojenská služba, kde prebiehalo učenie morálky ľuďmi, ktorí morálni zďaleka neboli. Šlo teda o prostredie, kde nefungovali skutočné hodnoty, len povrchový blahobyt. Tento blahobyt bol budovaný bez morálky. Dnes máme ľudí, ktorí prešli všetkými formami blahobytu, a stále nie sú spokojní. Majú autá, domy, chodia na dovolenky, ale skutočné, vnútorné šťastie stále nenašli. Otec Anton ešte dodal, že nás len naučili predstierať, že pracujeme, v domnienke, že všetci budeme žiť v blahobyte. Ešte stále sme pokladaní za chudobných príbuzných v súčasnosti. Chudobným treba pomáhať, ale treba to robiť morálne a naučiť sa žiť skromne. Týchto chudobných treba poučiť a nie lamentovať nad nimi, dodal na záver.

Z publika sa ohlásil predstaviteľ Maďarskej kresťansko-demokratickej asociácie, ktorý spomenul deportáciu obyvateľov južného Slovenska, ktorá začala 19.11.1946. Spomenul nečinnosť predošlých vlád v odškodnení týchto ľudí a položil otázku, či sa s tým dá niečo ešte spraviť. Otec Anton odpovedal, že dnes sa už s tým nedá nič spraviť, máme v tele tieto bolesti, avšak dôvody a napätia sa nesmú riešiť násilne. Omyly a chyby, ktoré sa udiali sú na stole, ale treba sa pozerať na to ovocie, ktoré tento teror priniesol. Kresťanské hodnoty pretavené do našej reči  sú budúcnosťou. Hovoril o tom, že lamentovanie je nepodstatné, treba sa postaviť a budovať nový svet. Všetci sme totiž robotníci tohto projektu.

 

Výstava obrazov a sôch

V roku 2011 sme napríklad pri príležitosti Európskeho roku dobrovoľníctva organizovali výstavu obrazov a sôch klientov Domova sociálnych služieb Karola Matulaya v Bratislave či zorganizovali predstavenie bratislavského bábkového divadla.

Ak máte záujem navštíviť naše kultúrne podujatia sledujte náš kalendár akcií.
 

Foto : babkovedivadlo.sk

 


Počet zobrazení: 2689x